Slobodné kráľovské banské mesto s celoeurópskym historickým významom, v ktorom pamiatky zlatej éry baníctva obklopené prírodnými krásami, ponúkajú nezabudnuteľný zážitok.
Historický vývoj starobylého banského kráľovského mesta Nová Baňa odráža počiatky ťažby drahých kovov, jeho postupný rast a premeny.
Najstaršie stopy osídlenia tejto lokality vedú k neskorej dobe kamennej, na čo poukazujú archeologické nálezy kamenných sekeromlatov z "Mlynárovho vrchu". Známy ojedinelý nález bronzového sekeromlatu z "Janíkových zemí" je zo strednej doby bronzovej (okolo roku 1500 pred Kr.). Dokladom obchodných kontaktov tejto oblasti v dobe rímskej sú nálezy mincí, datovaných do 2. a 3. stor. po Kr. Súčasťou reťaze výšinných opevnených hradísk, chrániacich cestu Pohroním v nepokojnom poveľkomoravskom období a v intenciách vznikajúceho uhorského štátu je "Zámčisko" neďaleko Novej Bane.
Toto rozsiahle hradisko, majúce pravdepodobne charakter útočiska, bolo opevnené mohutným valom a priekopu, ktoré sú dodnes v teréne viditeľné.
Pred rokom 1337, z ktorého pochádza najstaršia písomná zmienka o osade Seunich – neskoršej Novej Bane, narazili na tomto území ťažiari z Pukanca na zlatonosné žily. Zo vzrastu počtu mlynov na drvenie rudy možno usudzovať, že boli veľmi výnosné, čo napomohlo pretvoreniu pôvodnej osady na aglomeráciu mestského typu. V roku 1345 získala postavenie slobodného kráľovského a banského mesta a postupne dostala i výsady: právo trhu, právo meča, míľové právo.
Z hľadiska správnej organizácie sú dôkazom vlastnej samosprávy listiny z rokov 1345, 1346 a 1347. Členovia mestskej rady sú doložení v mandáte Ľudovíta I. z 8. septembra 1345. Metačná listina, v ktorej sú vyznačené hranice mesta, pochádza z roku 1355. Prvá listina s pečaťou vydaná mestom je z roku 1348.
Už od 14. storočia bolo mesto známe výrobou mlynských kameňov, zručnými remeselníkmi (vynikali hrnčiari, obuvníci, kováči, krajčíri), ľudovými rezbármi, výrobcami domáceho a poľnohospodárskeho náradia a bohatou úrodou kvalitného ovocia.
V dôsledku ťažby dochádza v banských dielach k zatopeniu spodnou vodou. Problémy v roku 1722 vyriešil prvý parný stoj na Európskom kontinente – Potterov atmosferický ohňový stroj, zostrojený anglickým konštruktérom Isaacom Potterom.
Na svete nie je veľa prevratných technických vynálezov, ktoré skonštruovali na území Slovenska. Jedným z nich je ale prvý parný stroj, ktorý v roku 1722 zostrojili v Novej Bani anglický mechanik Isaac Potter a cisársky strojmajster Josef Emanuel Fischer. Repliku tzv. potterovho ohňového atmosférického stroja si v súčasnosti môžu pozrieť návštevníci tamojšieho Pohronského múzea Stroj, ktorý vynálezci zostrojili na základe požiadavky vtedajšej kráľovskej Banskej komory, mal vyriešiť problém vôd v šachtách, kde sa ťažili vzácne kovy. V obrovskom kotle sa drevom zohrievala voda a para z nej tlačila na piesty, ktoré sa takto dostali do pohybu. Systém potom odčerpával z bane nadbytočnú vodu. Za deň takto vyčerpal viac ako 42.000 vedier vody s obsahom 50 litrov. Novobanskú technickú novinku chodili počas ôsmich rokov fungovania obdivovať z celej Európy.
Mestská radnica
Architektonickou dominantou Novej Bane je nepochybne budova mestskej radnice. Je to pôvodne štvorpodlažná gotická stavba pevnostného charakteru, postavená niekedy po roku 1353. V prvej polovici 18. storočia bola po požiari prestavaná, pričom sa odstránilo tretie poschodie a bola doplnená hranolovou vežou, ktorá má barokovú baňu. Jeden z troch zvonov vo veži pochádza z 18. storočia. Na prízemí vo východnom krídle je zachovaná gotická krížová klenba a na poschodiach a severnej fasáde gotické a renesančné detaily. V zasadacej sieni sa zachovali barokové nástenné maľby s portrétmi uhorských panovníkov, obnovené v roku 1925.
Komplexnú pamiatkovú obnovu v rokoch 1967 - 1972 zabezpečoval Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody Bratislava, stredisko Banská Bystrica. Budova je vedená v zozname kultúrnych pamiatok. O jej pôvodnom účele existuje množstvo dohadov, ako i povestí, tradovaných ústnym podaním. Najpravdepodobnejším sa však zdá, že budova bola postavená ako kráľovský dom, v zmysle nariadenia Karola Róberta z roku 1335, podľa ktorého sa mali vo všetkých banských mestách postaviť takéto kráľovské domy (domus regiae), do ktorých mali ťažiari odovzdávať drahé kovy. Na čele kráľovského domu stál prefekt - comes camarae - camerarius, teda banský gróf, ako to vyplýva z dekrétu Karola Róberta z roku 1338, v zmysle ktorého mohol skúšať rýdzosť zlata i banský gróf. Existencia banských grófov je v tomto období v Novej Bani doložená písomnými prameňmi. Ako radnica sa spomína po prestavbe od 18. storočia.
Po pamiatkovej obnove sa budova stala sídlom mestskej knižnice a múzea a od roku 1986 bola celá uvoľnená pre Pohronské múzeum.